Lenka Košáňová sa do nášho tímu pridala v marci 2020 ako dobrovoľníčka pre copywriting. Dlhšiu dobu sme hľadali posilu do tímu, ktorá by dokázala verne zachytávať život v OpenLabe a tvoriť zaujímavé články. Vzhľadom na naše vtedajšie finančné možnosti sme oslovili niekoľkých expertných dobrovoľníkov cez organizáciu Leaf. Späť sa nám ozvala Lenka. Stretli sme sa a sadli sme si natoľko, že Lenka s nami spolupracuje aj dnes po takmer 10 mesiacoch. Z jej pera vzniklo už 17 textov. Vytvorila rozhovory so študentmi aj s ľuďmi v OpenLab tíme, napísala PR správy aj články, niektoré viac technologické, iné viac lifestylové. Je vždy plná energie, zodpovedná a sama si pýta deadliny, ktoré vždy dodrží. Keď Lenka hovorí o študentoch, hovorí o „našich študentoch“. Je členkou tímu, má k nám osobný vzťah a to je cítiť aj v jej textoch. Je to dream spolupráca, ktorá nám veľmi pomáha dostávať OpenLab do povedomia a tvoriť hodnotný obsah.

O tom, ako Lenka vníma dobrovoľnú spoluprácu s OpenLabom, ako sa k písaniu vôbec dostala aj o akých témach píše najradšej hovorí v rozhovore s Barborou Rusiňákovou.

Barbora: Prečo si sa vôbec rozhodla začať s dobrovoľníctvom?

Lenka: Vždy som chcela robiť dve veci – pomáhať a robiť niečo, čo ma baví. Práve cez dobrovoľníctvo som hľadala to, čo ma baví – písanie. Síce ja si píšem príbehy cez svoj blog, ale to nie je rovnaké, ako keď píšeš pre niekoho. Google mi vyhodil expertné dobrovoľníctvo cez Leaf, tak som si povedala, prečo nie, vyskúšam to. Zaregistrovala som sa, vyplnila profil s odbornými vedomosťami, ktoré mám. Priznám sa, nedávala som tomu veľkú nádej. Urobila som tak na viacerých stránkach, ale Leaf a ty ste boli jediní, ktorí sa mi ozvali. Bolo to skoro po roku, aj ma to celkom prekvapilo, v dobrom, samozrejme. Keď si sa ozvala ty s OpenLabom, mala som veľký rešpekt pred témou digitálnych technológií. Povedala som si však, že to vyskúšam. A som za to veľmi rada, lebo je to pre mňa nielen výzva, ale aj množstvo profesionálnych skúseností.

Dobrovoľníčila si už predtým v nejak inej oblasti alebo je toto tvoja prvá skúsenosť?

V mojich predchádzajúcich zamestnaniach sme robili cez zamestnávateľa dni dobrovoľníctva. Išli sme niečo vysadiť alebo spraviť, ale priamo označená ako dobrovoľníčka som prvýkrát.

Kde si sa dostala k písaniu? Je to tvoja záľuba odmalička?

Už ako malá som vždy rada čítala. Preto nosím okuliare, lebo som čítala po nociach. Vždy ma fascinovala Anna zo zeleného domu. To je v podstate moja najobľúbenejšia kniha doteraz. Hlavná hrdinka chcela byť vždy spisovateľkou. Tým, že ja som veľa čítala a ona bola mojou detskou hrdinkou, aj ja som chcela písať, byť spisovateľka. Asi každé dieťa má vysnívané povolanie, niekto chce byť smetiar, niekto politik (to asi nie veľa detí), tak ja som chcela byť spisovateľka. Na strednej škole sme mali perfektnú učiteľku. Všimla si, že viem písať, aj sa ma snažila k tomu viacerými spôsobmi viesť. Vďaka tomu som si vybrala vysokú školu zameranú na slovenský jazyk a literatúru. O uplatnení by sme mohli polemizovať, získala som tam však kopec praktických zručností o tom ako písať, čo písať, čo nie je dobré a čo dobré je v rámci jazyka. Som za to veľmi rada. Aj počas školy som stále niečo písala, básničky či krátke príbehy. Na čas to potom utíchlo, no keď som bola na materskej dovolenke, opäť vznikla potreba písať, dať myšlienky zo seba von.

Máš obľúbený žáner alebo obľúbenú tému? O čom najradšej píšeš?

Mám veľmi rada poéziu, aj moje písanie je dosť poetické, čomu sa snažím v OpenLabe vyvarovať. Vždy to však boli príbehy ľudí, a som žena, čiže aj o láske. Mám tiež iné texty, záleží to asi od toho, čo v tom momente prežívam. Píšem aj o veciach, ktoré človek sám v sebe rieši.

Okrem toho, že si žena, si tiež matka, pracuješ a popritom ešte aj dobrovoľníčiš. Ako sa to dá všetko stíhať?

Celkom v pohode. Mám veľmi dobrého manžela, ktorý pomáha s našim dieťaťom. Keď ho zoberie von, ja môžem písať. Môj syn zase akceptuje a do určitej miery aj chápe, keď sedím za počítačom a pracujem. Vtedy ma nechá na 5 minút a potom zisťuje, či už som voľná. Moja práca končí o tretej, potom idem po syna do škôlky, na ihrisko, tak o šiestej som doma, kedy iní možno ešte len v práci končia. Moja práca mi dáva priestor na to, aby som mohla robiť aj iné veci.

Vie tvoje okolie, že takto dobrovoľne pomáhaš?

Áno, vedia. Ja sa rada pochválim.:)

Ako na to reagujú?

Veľa ľudí, ktorých mám vo svojom okolí vníma písanie ako niečo excentrické. Vedia, že píšem a korigujem texty. Keď treba niečo spropagovať v rámci našej komunity, tak mi vždy písanie pridelia na starosť.

Je bežné, že ľudia dnes pôsobia ako dobrovoľníci a zapájajú sa takýmto spôsobom do organizácií mimo svojej práce?

Vraví sa, že vrana k vrane sadá. A zrejme na tom niečo bude, lebo mnoho ľudí v mojom okolí a kamarátky sa aktivizujú v rámci tém ako pomoc zvieratám alebo v rámci komunity, kde pôsobia. Teraz sme napríklad spravili projekt v rámci Nadácie mesta Bratislavy. Vďaka tomu sme skrášlili ihrisko, dali sme tam piknikové stoly a záhony. Ja mám okolo seba ľudí, s ktorými sa navzájom dopĺňame a robíme dobrovoľné aktivity radi, a aj pre iných ľudí. Jedna kamarátka je obzvlášť úspešná burcovateľka, ktorá ma dokáže hecnúť a povzbudiť k tomu, aby sme spravili niečo extra. Takýto ľudia ťa dokážu povzbudiť k tomu, aby si aj ty spravila niečo viac vo svojom živote, hoc aj zadarmo. Jednak to pomôže človeku, ľuďom, komunite a tiež to pomôže tebe, aj profesionálne, niečo ťa to naučí.

Keď hovoríš, že dobrovoľníctvo obohacuje aj samotného dobrovoľníka, čo ti zatiaľ dalo dobrovoľníctvo v OpenLabe?

Dalo mi to veľmi veľa. Naučila som sa, čo je to „open source“, čo znamená slovo „java“ – kedysi som si myslela, že je to motorka :). Naučila som sa názvy všetkých programovacích jazykov. Za tú krátku chvíľu som sa naučila v rámci digitálnych technológií a zručností asi viac, než za celý svoj život. Najmä, keď som robila rozhovory so študentmi, oni vedia aj odborné veci veľmi dobre a jednoducho podať. Možno to je tým, že sú sami študenti. Vysvetlia to tak, že tomu pochopíš a ešte ťa to aj zaujme. Nebudeš mi veriť, ale dnes ráno, keď som šla so synom do škôlky, hovorila som mu o programovaní hier, že keď bude šikovný, poznám jednu vzdelávaciu organizáciu, kde sa môže prihlásiť a môže si takú hru naprogramovať sám. Dobrovoľníctvo je skvelé, najmä ak je to mimo tém, ktorým sa venuješ bežne v práci. Jednak spoznáš nových ľudí, dá ti to tiež veľa po edukatívnej stránke, lebo si nútená učiť sa a nové veci si naštudovať. Jeden článok ťa obohatí o milión ďalších vedomostí a zručností. Nestačí mi len niečo rýchlo napísať, musím hľadať spôsob, ako to napíšem. Musí to byť iný štýl, ako keď napríklad píšem o víne. Je to téma digitálnych technológií, kde treba všetko jasne, trefne, stručne komunikovať. Písanie o vnútornom rozpoložení pána programátora by asi nemalo úspech. Naučiť sa takto vecne písať bolo pre mňa niekedy aj výzvou, ale robím to rada.

Prihlásila si sa na platformu organizácie Leaf, ktorá vytvára tieto prepojenia medzi neziskovými organizáciami a dobrovoľníkmi a my sme si ťa našli. Čiže ty si videla, že ťa oslovil OpenLab. Čo ťa na tom na prvý pohľad najviac zaujalo?

Vzdelávanie. Ja som predtým organizovala vzdelávanie pre učiteľov. Bavilo ma to. A aj moja práca dnes je v oblasti školstva. Čo mi napadlo ako úplne prvé? Či môžem byť ja v niečom prínosná vám. My sme spolu aj tak komunikovali, že viem vám napísať čokoľvek, ale nie som marketér. Nie som človek, ktorý vie niečo predať, nemám kľúčové zručnosti z marketingu. Keďže šlo o vzdelávanie a môj muž je programátor, zvážila som, že by som tomu mohla rozumieť. Aj keď svet technológií bol pre mňa skôr záhadný. Bola to výzva a chcela som do toho ísť.

Napísala si pre nás už viac článkov. Ktorý ti najviac utkvel v pamäti?

Článok o prokrastinácii. Sama s tým mám problém. Veď sama som si navrhla tú tému. To bol aj článok, ktorý som napísala najrýchlejšie. Nakoľko sme mali aj spätné väzby od našich študentov, úplne som ich chápala a vedela sa vžiť do ich pocitov. Druhý článok je určite rozhovor s Grishim. Keď si ho spätne prečítam, poviem si „dobré to je“. Čítala som ho už asi pätnásťkrát :). Dobrovoľníctvo ma oslovilo aj preto, lebo som chcela získať prax. Veľmi mi pomohlo, že si ma zo začiatku usmernila, lebo v rámci copywriterstva až takú veľkú prax nemám. Je rozdiel písať príbeh a článok, ktorý má osloviť viacero čitateľov. Potrebovala som sa naučiť, čo v článku tohto typu treba a čo už nie.

Plánuješ túto skúsenosť v budúcnosti rozvíjať možno aj profesionálnym smerom?

Ja by som veľmi rada. V podstate už rozvíjam. Okrem OpenLabu na dobrovoľnej báze píšem pre HendiKup. Sú to umelci, ktorí majú zdravotné znevýhodnenie. Píšem ich príbehy. To je presne to, čo robím rada – články o ľuďoch. Tam treba dať poetiku a cit, ale aj predať jeho výrobok. Pretože cez príbeh človek predáva. Dalo by sa polemizovať, či je to takto okej, no ten daný umelec je na predaji častokrát závislý. Píšem tiež o víne pre jedno vinárstvo.

Spolupracuješ aj na príprave publikácií kníh. Jedna knižka, ktorá už vyšla s tvojou korektúrou a štylistikou sa volá Spojení navždy: Ako nestratiť deti v digitálnej dobe. Momentálne pracuješ na úprave ďalšej knižky, ktorá bude čoskoro publikovaná. O čom je?

Knihu napísal Stanislav Ličko a je o vzťahoch. Kniha je určená pre ženy, aby dokázali lepšie pochopiť mužské myslenie. Prácu s jazykom som vyštudovala a snažím sa realizovať aj úpravou knižných publikácií.

Lenka, za celý tím OpenLabu Ti veľmi pekne ďakujem za tvoju pomoc a spoluprácu a teším sa na všetky ďalšie články, texty, básne a blogy z tvojho pera.

Autorka článku: Barbora Rusiňáková

Autorka je exekutívna manažérka vzdelávacieho projektu OpenLab.